KAM SA NEUSTÁLE PONÁHĽAŠ?

            Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou pomalým krokom kráčala stará babka. Prešľapovala z nohy na nohu z jedného kraja chodníka na druhý, že som ju nemohol predbehnúť. Strašne ma to rozčuľovalo. Po chvíli som sa však zarazil a spýtal som sa: „A kam sa to vlastne ponáhľam?“ Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, aký som netrpezlivý a malicherný... Babka nemôže za to, že ide pomaly. A čo z toho, že by som bol o 10 minút skôr na internáte? Tých pár minút by som i tak premárnil na internete alebo pri televízore.
            Alibisticky som to zhodil na hektickú dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa niekam ponáhľame. A večer zistíme, že sme toho aj tak veľa nestihli. Unavení a frustrovaní „padneme“ do postele a zaspíme spánkom nespokojných.
            Popri známych frázach „ako sa máš?“, „ako žiješ?“ ... sa nám do slovníka vtesnalo tiež „strašne sa ponáhľam, teraz nemám čas!“ Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Cez SMS si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a zoči-voči si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. V schránkach sa nám hromadia maily, na ktoré nemáme čas odpísať, na policiach sa kopia knihy, ktoré nemáme čas čítať, nevieme, ako „vonia príroda“, lebo nemáme čas ňou sa prejsť. Robíme veľa fotografií, ale potom si ich už neprezeráme. Napálime ich na CD a tým sa to skončilo. Počítače máme plné mp3-jok, ale nemáme prehľad, čo je to za hudbu. Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť – a hneváme sa, že to nie je možné. Namiesto zábavy a oddychu stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil! Bláznovstvo! Čo ak by sme zmeškali nejaký dôležitý hovor?!
            Môj dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len dva televízne kanály a počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore. A napriek tomu mi minule povedal, že prežil krásny život. Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorým celý život pracoval, zo svojich vnúčat, na ktoré je pyšný. Žil ťažký život, ale váži si ho.
            Môj kamarát má chalupu v jednej malebnej dedinke, ktorá je zo všetkých strán obkolesená horami. Nie je tam signál na mobil, v televízii ide len jeden kanál – nemá žiadnu dilemu a pozrie si aj to, čo by inak v živote nepozeral a niekedy to nie je vôbec zlé. Obchod je tam otvorený len vo štvrtok a utorok. Je to ideálne miesto na spomalenie.
            Kráčajúc pomaly za tou babkou som si dal predsavzatie spomaliť a občas i vypnúť. Nájsť si čas na rozhovor s priateľmi a sem-tam niečo si prečítať. Jednoducho viac si vychutnať každú chvíľu života, aby mi len tak raz-dva nepretiekol dlaňami.

                                                                                                             (Zdroj: internet)